KEBY VZKRIESENIE BOLO LEN „OŽIVENÍM MŔTVOLY“...

            Predstavte si: Vďaka liekom a všestrannej starostlivosti ste sa dožili 95 rokov. Vaše telo, zoslabnuté a nevzhľadné, už však túži a volá po tom, aby odišlo z tohto sveta. A do tohto deväťdesiatpäťročného tela by sa mal pri vzkriesení navrátiť život?! To by teda bolo riadne rozčarovanie!
            Poviem vám: Keby vzkriesenie spočívalo v tom, že Boh len oživí našu mŕtvolu, pokorne a úprimne by som ho požiadal: „Prosím ťa, Pane, nechaj ma radšej v zemi. A ak chceš, aby predsa moje telo ešte nejako bolo užitočné, daj, prosím, aby z neho vyrástla kvetinka.“
            Vzkriesenie však nie je len znovuoživenie mŕtvoly, i keby to malo byť telo krásnej mladej dievčiny, ktorá zomrela ako dvadsaťročná, alebo telo mladíka, ktorému priateľ, básnik Pascoli venoval tieto verše:
            Lepšie je umrieť na vrchole krásy a o šedinách ešte nevedieť,
            tvoje kučeravé, plavé, hebké vlasy tvoja matka jemne učeše ti.
            Máme nádej, že naše vlasy, poznamenané všetkým utrpením, ktorým sme v živote museli prejsť, vlasy, ktoré nakoniec zlepí do tvrdých chumáčov smrteľný pot, nám učeše niekto iný. Boh života, ktorý sa skloní k našej smrti, a tak ako kedysi pri zrodení sveta, i potom raz do nás vdýchne dych života - možno so slovami:
            Všetko tvorím nové – teda i teba.
            Urobím ťa takého, akým si v hĺbke srdca vždy túžil byť.

                                                             (zdroj: Carlo Carretto, Poušť uprostřed města)